V Spojených štátoch sú dve tretiny reaktorov tlakovodné reaktory (PWR) a zvyšok sú vriace reaktory (BWR). Vo vriacom reaktore, ktorý je zobrazený vyššie, sa voda nechá zovrieť na paru a potom sa poháňa turbínou na výrobu elektriny.
V tlakovodných reaktoroch je voda v aktívnej zóne udržiavaná pod tlakom a nedovoľuje sa jej var. Teplo sa prenáša do vody mimo aktívnej zóny pomocou výmenníka tepla (nazývaného aj parogenerátor), čím sa vriaca voda uvedie do varu, generuje sa para a poháňa sa turbína. V tlakovodných reaktoroch je vriaca voda oddelená od procesu štiepenia, a preto sa nestáva rádioaktívnou.
Po použití para na pohon turbíny sa ochladí, aby sa skondenzovala späť na vodu. Niektoré elektrárne používajú na chladenie pary vodu z riek, jazier alebo oceánu, zatiaľ čo iné používajú vysoké chladiace veže. Chladiace veže v tvare presýpacích hodín sú známym znakom mnohých jadrových elektrární. Na každú jednotku elektriny vyrobenej jadrovou elektrárňou pripadnú približne dve jednotky odpadového tepla, ktoré sa dostanú do životného prostredia.
Komerčné jadrové elektrárne majú výkon od približne 60 megawattov v prvej generácii elektrární na začiatku 60. rokov 20. storočia až po viac ako 1 000 megawattov. Mnohé elektrárne obsahujú viac ako jeden reaktor. Napríklad elektráreň Palo Verde v Arizone sa skladá z troch samostatných reaktorov, pričom každý má kapacitu 1 334 megawattov.
Niektoré zahraničné konštrukcie reaktorov používajú na odvádzanie tepla štiepenia z aktívnej zóny iné chladiace médium ako vodu. Kanadské reaktory používajú vodu s obsahom deutéria (nazývanú „ťažká voda“), zatiaľ čo iné sú chladené plynom. Jedna elektráreň v Colorade, ktorá je teraz natrvalo odstavená, používala ako chladivo hélium (nazývané vysokoteplotný plynom chladený reaktor). Niekoľko elektrární používa tekutý kov alebo sodík.
Čas uverejnenia: 11. novembra 2022